Divadelná cesta náučným chodníkom mapuje územie vinúce sa popri rieke Ipeľ.
Mytologické, bájne, svetské či zvieracie bytosti nás sprevádzajú na ceste spoznania
našej histórie, mytológie i seba samých.
Znovuzdivočenie, vynáranie, strácanie a hľadanie. Prechádzky v prírode už nie sú
nevinnými potulkami.
Autorom hry o návrate človeka k prírode je dramatik Miklós Forgács. Pre Mestské divadlo Žilina napísal už dve hry: Bezzubatá (2019) a Lilith (2023), za ktorú získal ocenenie Dosky 2024 v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle. Pri tvorbe textu Vizičlovek bolo pre Miklósa Forgácsa jedným z kľúčových slov znovuzdivočenie. „Pokusy o znovudobytie ríše úprimnosti, spontaneity a intuície. Bez falošnej, hmlistej, pseudoemotívnej a romantizujúcej predstavy o prírode a o prirodzenosti.“
Vizičlovek je poipeľský vodník, ktorého existencia blúdi medzi zabudnutím a poverou. Hoci sa na neho už zabudlo, zostal bájnou bytosťou, ktorá sa túla v prázdnote pamäti. Rovnako ako dcéra putujúca chránenou mokraďou, ktorej obetovala celý život jej matka, zarytá ekoaktivistka. „Osobne to beriem ako veľmi hlbokú meditatívnu prechádzku lesom ľudskej existencie, v ktorej sa hlavná hrdinka vyrovnáva nielen so vzťahom so svojou matkou, ale aj so vzťahom s matkou zeme alebo s matkou, ktorá ovplyvňuje jej existenciu na najhlbšej úrovni. Jazyk inscenácie tvorí potreba dávať veciam mená a ovplyvňovať tým spôsob nášho vnímania. Vychádzali sme z tradičnej ľudovej obrazotvornosti. Nie je to úplne lokalizované ani pre tento región, ani pre región toho Poiplia. Ale pracujeme s tým, ako ľudová imaginácia pristupuje k niečomu nepoznanému.“ dopĺňa režisér Eduard Kudláč.
Všetko tečie. Rozteká sa alebo hľadá koryto. Nepredvídateľná sila vodných živlov a neustály proces mutácie krajiny. Ako žiť v krajine, ktorá si nás už nepamätá? Hlavným partnerom projektu je Nadácia Tatra banky. Vznik inscenácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Musíte byť prihlásený, aby ste mohli zverejniť komentár.