Jozef Gabčík zahynul po atentáte na Reinharda Heydricha

Jozef Gabčík

Narodil sa 8. apríla 1912 v Poluvsí (dnes mestská časť Rajeckých Teplíc). Otec Ferdinand bol robotník, ktorý cestoval za prácou do USA a Argentíny, matka Mária, rodená Beránková bola češka a ženou v domácnosti. Mal dvoch bratov a sestru.

Po absolvovaní obecnej a meštianskej školy v Rajeckých Tepliciach odišiel asi ako 15 ročný do Čiech. Žil v Kostelci Nad Vltavou v rodine miestneho kováča J. Kunikeho, kde sa pred rokom 1932 vyučil za kováča a zámočníka. Podľa školských záznamov z roku 1927 absolvoval v neďalekej obci Kovářov dva roky pokračovacej obchodnej školy.

Vojenská služba

Na základnú vojenskú službu nastúpil 1. októbra 1932 do pechotného pluku 14 v Košiciach. Absolvoval poddôstojnícku školu v Prešove s veľmi dobrým prospechom. Dosiahol hodnosť desiatnika a po skončení prezenčnej služby v roku 1934 pokračoval na vlastnú žiadosť ako ďalejslúžiaci poddôstojník a bol povýšený na čatára. V roku 1937 dokončil svoj vojenský záväzok a nastúpil ako civilný zamestnanec do vojenskej továrne (Hungaria – Považské chemické závody) na výrobu bojových plynov v Žiline. Po nehode, keď sa nadýchal bojových plynov, bol preložený do skladu bojových látok v Skalke nad Váhom.

Vojak v exile

Podľa správy Heinza Pannwitza, ktorý bol hlavný nacistický vyšetrovateľ atentátu na Heydricha, Gabčík ukradol zo skladu v Skalke pištoľ so 60-tisíc nábojmi a aby sa vyhol zatykaču počas vyšetrovania vraj ušiel do Poľska. Pravda bola iná. V Skalke vybuchla jeho pričinením časť skladu. Pred prevzatím skladu bojových látok nemeckou armádou poškodil prepravné zásobníky. Pred hroziacim zatknutím za sabotáž 4. až 6. júna 1939 odišiel ilegálne do Poľska.

V Krakove vstúpil do česko-slovenského vojska. Tu sa zoznámil s Janom Kubišom. Spoločne s ním odplával v júli 1939 do Francúzska, kde sa zaviazali slúžiť v Cudzineckej légii. Nastúpili k 1. pluku v Sidi bel Abbès a 26. septembra 1939 v Agde sa zaradili do vznikajúcej československej zahraničnej armády vo Francúzsku. Gabčík bol zaradený ako zástupca veliteľa guľometnej čaty 1. pešieho pluku. 29. decembra 1939 bol povýšený na čatára a zúčastnil sa bojov o Francúzsko. Po porážke Francúzska bol 12. júla 1940 evakuovaný do Spojeného kráľovstva, kde požiadal o preradenie k letectvu. Od 2. do 22. februára 1941 absolvoval kurz pre rotmajstrov a bol povýšený na rotmajstra. Na základe odporúčania pplk. Barovského bol zaradený do výcviku pre plnenie úloh zvláštneho určenia a stal sa jedným z prvých ôsmich absolventov kurzu útočného boja v Škótsku a to už pravdepodobne ako člen jednotky špeciálnych operácií, ktorá mala predovšetkým vykonávať špionáž a sabotáže na nepriateľskom území.

Pannwitz (hlavný vyšetrovateľ atentátu) tiež tvrdil, že Gabčík aj jeho otec boli čechoslovakisti a Jozef sa dokonca podpisoval ako Josef, pričom aj poslednú vôľu pred odletom z Anglicka do Československa napísal v češtine. „Je pravda, že Jozef mal k Československu väčší vzťah ako k Slovensku. Myslím si, že samostatný štát skôr neprijal, mal aj konflikty s gardistami,” povedal Jaromír Hauer, manžel Gabčíkovej netere.

Operácia Anthropoid

Po špeciálnom výsadkárskom a spravodajskom výcviku bol v noci z 28. na 29. decembra 1941 s členmi skupiny Silver A a Silver B (ktoré mali rôzne úlohy) lietadlom Royal Air Force Handley Page Halifax 138. perute o 22:00 vysadený 10 km od Prahy na území protektorátu Čechy a Morava. Jeho úlohou bolo vykonať operáciu Anthropoid – atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.

27. mája 1942 o 10:30 sa Heydrich viezol zo svojho sídla na zámku v Panenských Břežanoch na Hradčany. Gabčík a Kubiš čakali na Kirchmayerovej ulici (dnešná Zenklova) pri zastávke električiek asi 250 metrov od nemocnice Bulovka (Praha 8-Libeň) smerom na Thomayerove sady. Valčík stál asi 100 metrov severne a mal ich upozorniť, keď sa auto priblíži.

Aby nedošlo k poškodeniu aktovky, ktorú Heydrich viezol a ktorá pravdepodobne obsahovala dôležité dokumenty, mal atentát uskutočniť Gabčík streľbou zo samopalu Sten. Heydrichov Mercedes-Benz 320 v zákrute spomalil a Gabčík sa mu postavil do cesty, avšak jeho samopal sa zasekol, čo potvrdzuje koncept policajnej správy z vyšetrovania, objavený až v roku 2015, ktorý uvádza, že nájdený samopal mal vzpriečený prvý náboj. Najprv sa špekulovalo, že Gabčík, ktorý ho skladal pod plášťom priamo na ulici pred atentátom, mohol pri jeho kompletizácii urobiť chybu, napriek tomu, že ho predtým starostlivo skontroloval.

Podľa súčasného nemeckého zbrojného experta Ulricha Wegenera bola táto zbraň nevhodná na nasadenie špeciálnych jednotiek pre takýto účel. „Ak nebola presne nabitá, často sa zasekávala“. K zaseknutiu dochádzalo, keď sa naplnil zásobník plným počtom nábojov, čo vtedy Gabčík ani nemohol vedieť a teraz sa potvrdilo, že išlo o technickú chybu. Heydrich prikázal svojmu šoférovi (Oberscharführer Johannes Klein), aby automobil zastavil.

Mercedes s Heydrichom pritom zastavil priamo pred neďaleko stojacim Kubišom. Keď sa Heydrich postavil a chcel zblízka začať strieľať na Gabčíka z osobnej zbrane, hodil Jan Kubiš vlastnoručne upravený protitankový granát vz. 73 MK1, ktorý explodoval pri pravom zadnom kolese auta.

Napriek tomu, že granát neexplodoval v aute, jeho črepiny a časti čalúnenia auta Heydricha zranili. Črepinami však bol zasiahnutý na tvári aj Kubiš. Heydrich vystúpil z auta a začal prenasledovať Gabčíka. Avšak po niekoľkých krokoch v dôsledku vnútorných zranení skolaboval a spadol na zem. Šoférovi, ktorý sa snažil prenasledovať Kubiša, prikázal, aby išiel za Gabčíkom. Gabčík avšak Kleina pri prestrelke trafil dvakrát z revolveru. Výsadkárom sa podarilo ujsť (Kubiš na bicykli) avšak v presvedčení, že atentát bol neúspešný.

Po atentáte

Heydrich bol operovaný v nemocnici na Bulovke nemeckými doktormi. Operácia trvala hodinu a prebehla bez komplikácií. Pacient o sedem dní neskôr zomrel v nemocnici na infekciu. Ako odplatu za atentát Hitler považoval zabitie 10 000 Čechov a na parašutistov vypísali odmenu milión ríšskych mariek.

Parašutistom sa podarilo ukryť sa vďaka dvom spriazneným rodinám. Celkovo bolo v súvislosti s atentátom uväznených 13 000 ľudí. Pri vyšetrovaní boli obvinení a neskôr vyvraždení ľudia z obcí Lidice a Ležáky.

Gabčík s ďalšími šiestimi parašutistami sa ukrýval v krypte chrámu sv. Cyrila a Metoda (Resslova 9a, Praha 2). Ich úkryt vypátralo Gestapo, po tom čo Karel Čurda – jeden z parašutistov, prezradil mená tých, ktorí parašutistom poskytovali pomoc (Čurda dostal odmenu 500 000 ríšskych mariek a v roku 1947 bol popravený za velezradu). 18. júna 1942 o 4:15 obkľúčilo Gestapo kostol. Dovedna siedmi výsadkári sa bránili presile 800 mužov, ak rátame aj úradníkov gestapa.

Vydržali sedem hodín. Po priamom boji, v ktorom padli Adolf Opálka aj Josef Bublík, zostal Jan Kubiš ranený v bezvedomí na chóre chrámu (zomrel v sanitke pri prevoze). Nemeckí vojaci prenikli dovnútra a zatlačili ostatných parašutistov do krypty.

Po niekoľkých neúspešných pokusoch obsadiť ju, s pomocou pražských hasičov začali do krypty vháňať vodu a dusivé plyny. Po tom čo parašutistom došla munícia, Jozef Gabčík spolu s Jaroslavom Švarcom, Janom Hrubým a Josefom Valčíkom spáchali v krypte chrámu samovraždu, aby sa vyhli zajatiu.

Tento čin znamenal veľký posun vo vnímaní udalostí svetovej vojny. Anglicko aj Francúzsko na základe preukázateľného odboja proti fašistom v protektoráte odvolalo podpisy pod predvojnovou Mníchovskou zmluvou, čo po vojne umožnilo vzniknúť Československej republike v pôvodných hraniciach. Zároveň tento hrdinský čin ukázal cestu odboja aj iným krajinám okupovanej Európy.

Pamiatka na Gabčíka

Je po ňom pomenovaná ulica v Prahe neďaleko miesta atentátu (50°07′06″S 14°27′53″VSúradnice: 50°07′06″S 14°27′53″V (Mapa…)), na ktoré upozorňuje „Památník Operace Anthropoid“ (Praha 8, 50.117908N, 14.465184E) a „Národní památník hrdinů Heydrichiády, Resslova 9“ pri chráme sv. Cyrila a Metoda.

Mesto Gabčíkovo bolo v roku 1948 premenované na jeho počesť. Jeho meno nesie aj vodné dielo Gabčíkovo budované od roku 1977 v katastri mesta.

Vo svojom čestnom názve ho má aj slovenský 5. pluk špeciálneho určenia v Žiline. Pred jeho kasárňami stojí aj pamätník so sochou, ktorej autor je Štefan Pelikán. Na rodnom dome v Poluvsí je umiestená pamätná tabuľa a oproti rodnému domu je postavený pamätník s bustou Jozefa Gabčíka od sochára Petra Repku.

V Bratislave, Žiline a Rajeckých Tepliciach sú po ňom pomenované ulice.

Na jeho počesť nesú meno Memoriál Jozefa Gabčíka bežecké preteky na 11 až 13 km po trase Žilina – Poluvsie organizované od roku 1995.

V máji 2015, pri príležitosti 70. výročia ukončenia 2. sv. vojny, povýšil prezident republiky Andrej Kiska Gabčíka do hodnosti brigádny generál (in memoriam) a 26. mája 2017 ho ďalej povýšil do hodnosti generálmajor (in memoriam).

Štefan Králik

 (* 8. apríl 1909, Závodie – † 30. január 1983, Bratislava) bol slovenský dramatik.

Narodil sa v rodine železničného úradníka. Vzdelanie získal v Žiline, Nitre (kam sa presťahovali) a lekársku fakultu navštevoval v Bratislave. Najprv absolvoval povinnú prax v Bratislave, neskôr pôsobil ako lekár vo Važci, Kojetíne (Česko), Detve, Zvolene. Po návrate do Bratislavy pôsobil ako lekár Sociálnej poisťovne, neskôr Československej plavby dunajskej. Pre zhoršené zdravie odišiel predčasne do dôchodku.

Tvorba

Debutoval v roku 1942. Jeho tvorba sa úzko viaže na jeho lekársku prax, keďže v nej využíva vlastné zážitky z lekárskeho pôsobenia. Okrem tejto témy sa v jeho dielach objavujú i obrázky z dedinského života, historické námety, ale tiež osobné a spoločenské problémy. Spolupracoval s ochotníkmi, na javisku SND sa jeho diela začali uvádzať až po oslobodení.

Dielo

• 1942 – Mozoľovci, divadelná hra
• 1943 – Veľrieka, divadelná hra (knižne vyšla v roku 1944)
• 1944 – Trasovisko, divadelná hra
• 1946 – Posledná prekážka, divadelná hra (uvedená už v SND)
• 1946 – Hra bez lásky, divadelná hra (knižne vyšla v roku 1947)
• 1948 – Hra o slobode, divadelná hra (knižne vyšla v roku 1949)

• 1949 – Buky podpolianske, divadelná hra (knižne vyšla v roku 1950)
• 1951 – Horúci deň, divadelná hra (knižne vyšla v roku 1952)
• 1953 – Svätá Barbora, divadelná hra
• 1962 – Mikromemoáre, autobiografická próza
• 1966 – Panenský pás čiže Bohovia nemilujú pravdu, prepracovaná verzia diela Veľrieky
• 1970 – Vojenský kabát Jura Jánošíka, divadelná hra
• 1974 – Margaret zo zámku, divadelná hra (knižne vyšla v roku 1975)
• 1975 – Rebel, divadelná hra (ako rozmnoženina vyšlo už v roku 1973)
• 1976 – Krásnej neznámej, divadelná hra
• 1979 – Kraj sveta Istanbul, televízny scenár

Zomrel  30. januára 1983 v Bratislave