MEDZINÁRODNÝ DEŇ VOJNOVÝCH VETERÁNOV 11.11 2024
Deň červených makov – Medzinárodný deň Vojnových Veteránov.
Kanadský vojenský lekár John McCrae v máji 1915, keď sa v oblasti západného Flámska zúčastnil na veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres zložil báseň o divých makoch na hroboch padlých. Na útrapy a bolesť ranených vojakov si nemohol zvyknúť a tlmil ju písaním básní.
Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že toho rána, keď vial jemný východný vietor, sa červené maky medzi hrobmi akoby vlnili. John McCrae sa už tradície nosenia červeného maku nedožil, zomrel ešte pred skončením prvej svetovej vojny 28. januára 1918 v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov neďaleko Boulogne vo Francúzku.
Do svojej básne vpísal bolesť, ktorú prežíval, ale papierik s ňou zahodil. Okoloidúci dôstojník ho zdvihol a poslal do Anglicka, kde bola publikovaná v časopise Punch 8. decembra 1915. Pre členku americkej asociácie Mladí kresťania Moiny Michaelovej sa však stala inšpiráciou učiniť z kvetu divého maku symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho vojnového konfliktu.
Svoju predstavu realizovala, keď ju prvý krát prijali ako symbol spomienky na vojnové hrôzy v roku 1920 americkí veteráni a v roku 1921 kvet divého maku, ako symbol nového života, francúzska Anne Guerin rozšírila medzi kanadských a britských legionárov. V tom istom roku sa k symbolu červeného maku prihlásila aj Austrália.
V krajinách Commonwealthu si 11. november pripomínajú pod oficiálnym názvom Remembrance Day (Deň pamäti) a tiež aj ako Poppy day (Deň červených makov), v Spojených štátoch ako Veterans Day (Deň veteránov) a v krajinách západnej Európy tiež ako Deň pamäti alebo Deň prímeria.
Dnes môžeme vidieť kvet červeného maku pri spomienkových aktoch a ceremóniách pri príležitosti Dňa vojnových veteránov vo väčšine demokratických krajín, ktoré boli zatiahnuté do svetových vojen. V posledných rokoch si táto tradícia nachádza svoje miesto aj na Slovensku.
Nie náhodou si kvet divého maku zvolila do svojho znaku aj Únia vojnových veteránov SR. Desiatky miliónov ľudských životov zmarených v prvej a v druhej svetovej vojne, státisíce ranených a zmrzačených, útrapy civilného obyvateľstva a nenahraditeľné škody, sú trvalým mementom, že sa tieto hrôzy nesmú opakovať. Hrdinstvo, obetavosť a statočnosť preukázané v týchto vojnách aj Slovákmi na všetkých frontoch sveta sú dôkazom, ako uctievali život a boli ochotní ho aj obetovať za krajší, pokojnejší a slobodný zajtrajšok.
Našou jedinou povinnosťou je zachovať tradície a hodnoty ktoré vytvorili a nepripustiť aby odišli do zabudnutia. Už viac ako polstoročie sa naše krásne Slovensko môže rozvíjať v mieri, ktorý sa stal akousi prirodzenosťou, niečím samozrejmým a nemenným. Sloboda, mier a demokracia sú hodnoty vydobyté za cenu nesmiernych obetí a história, ale aj súčasnosť ukazujú aké sú zraniteľné. Ničivý požiar svetových vojen ich dokázal na celé roky vyhubiť a nesmierne ťažko sa získavali späť.
Ľudstvo nedokázalo nájsť účinné prostriedky, aby zabránilo rozhoreniu ničivého požiaru 1. ani 2. svetovej vojny. Žiaľ pojmy ako je intolerancia, nenávisť, násilie, xenofóbia, rasizmus, neofašizmom a terorizmom ešte stále nemôžeme vymazať zo slovníka ľudstva. Predstavujú iskierky a tlejúce ohniská, ktorým nesmieme dovoliť sa rozhorieť. Treba im postaviť neprekonateľnú bariéru a Slovensko v tomto úsilí nestojí bokom.
Tisíce našich novodobých vojnových veteránov svojou účasťou v mierových misiách a operáciách MKM po celom svete, nezriedka v bezprostrednom ohrození života, preukazujú, že majú srdce na správnom mieste a svojou odbornosťou a profesionalitou ďalej šíria hrdinstvo našich slávnych predkov. Pozdvihujú tak ich pochodeň a nesú ju ďalej, čo je aj zárukou, že sa na nich nezabudne.
V novodobej ére samostatnosti Slovenskej republiky si žiaľ okrem státisícov Slovákov, ktorí položili svoje životy v dvoch svetových vojnách minulého storočia, musíme pripomenúť aj 56 obetí mierových misií a operácií. Zmarenie ich prevažne mladých životov bolo rovnako tragické a bolestivé.
Česť ich pamiatke